Súčasným spoločenským trendom, ktorý poháňajú najmä mladí ľudia, je prirodzená krása a plastická chirurgia je s ním logicky v rozpore.
„Aj ja mám mnoho zákazníčok, ktoré sú mediálne známe, a hoci v médiách tvrdia, že nikdy nič nepodstúpili, v skutočnosti ku mne pravidelne chodia. Je to do istej miery neférové voči zvyšku populácie – tvárime sa, že sme prirodzení, no v skutočnosti nie sme,“ hovorí plastický chirurg Lukáš Šimko.
S plastickou chirurgiou je podľa neho stále spojená aj určitá stigma. „Bežní ľudia si výsledky plastickej chirurgie často spájajú s niekým, komu sa zákrok nevydaril. Pritom práve tí, ktorým boli zákroky vykonané kvalitne a prirodzene, zostávajú nepovšimnutí,“ hovorí lekár.
Lukáš Šimko v rozhovore vysvetľuje aj:
- o aké operácie je aktuálne najväčší záujem;
- prečo odmietol pacientku, ktorá prišla na facelift;
- aké možnosti pri zmene penisu existujú;
- akú najzvláštnejšiu požiadavku dostal a ako na ňu zareagoval;
- v čom je vhodnejšia metóda s názvom „vnútorná podprsenka“;
- ako pristupuje k operáciám transrodových ľudí.
Mladí ľudia v súčasnosti uprednostňujú prirodzenú krásu. Všímate si to vo svojej praxi?
Určite je viditeľný trend, že percento mladých ľudí, ktorí podstupujú estetické zákroky, je nižšie ako v minulosti. No napriek tomu, že v reklamách a médiách sa ľudia prezentujú ako prirodzení, realita je často iná. Aj ja mám mnoho zákazníčok, ktoré sú mediálne známe, a hoci v médiách tvrdia, že nikdy nič nepodstúpili, v skutočnosti ku mne pravidelne chodia. Je to do istej miery neférové voči zvyšku populácie – tvárime sa, že sme prirodzení, no v skutočnosti nie sme, a tento obraz ďalej šírime cez médiá. Tým vzniká ilúzia, ktorá nezodpovedá realite.
Ako prakticky vyzerá táto zmena a posun k trendu prirodzenosti?
Ako som už spomenul, dnes mladšia populácia podstupuje zákroky menej často. Skôr mám pacientky z vyšších vekových kategórií, ktoré sa chcú zamerať na anti-aging, spomalenie starnutia. V minulosti sme sa oveľa viac venovali takzvanej beautyfikácii – skrášľovali sme mladé ženy, ktoré už boli pekné, no chceli si ešte niečo upraviť, napríklad pery. Alebo sme vytvárali tzv. „top model look“, keď sa kyselinou hyalurónovou upravovali lícne kosti. Často sme robili aj bradové alebo sánkové implantáty, aby tvár pôsobila výraznejšie. Dnes sa tieto zákroky robia už len veľmi zriedkavo.
Prečo mnohí tvrdia, že sú prirodzení, hoci podstúpili menší zákrok? Hanbia sa za to alebo niektoré svoje zákroky jednoducho nevnímajú ako „skutočnú“ plastickú operáciu?
Myslím si, že s plastickou chirurgiou je stále spojená určitá stigma. Najmä preto, že bežní ľudia si výsledky plastickej chirurgie často spájajú s niekým, komu sa zákrok nevydaril. Máme takpovediac odstrašujúce príklady – nie je ich síce veľa, ale existujú a niektoré z nich sú aj mediálne známe. Aj preto, keď niekto prizná, že podstúpil plastickú operáciu alebo estetický zákrok, ľudia ho automaticky zaškatuľkujú a očakávajú, že bude vyzerať ako niekto z týchto známych prípadov. Pritom práve tí, ktorým boli zákroky vykonané kvalitne a prirodzene, zostávajú nepovšimnutí – nikto nezistí, že niečo podstúpili. Takýchto ľudí potom ani nezaradíme do kategórie „po zákroku“, pretože si to nikto nevšimne. Všetci si všímajú len tých, ktorých vzhľad je prehnaný alebo nepodarený.
Trend prirodzenosti dnes udávajú aj ľudia, ktorí sami podstúpili estetické zákroky. Je to podľa vás bežné a neprotirečí si to?
Áno, podľa mňa ide do určitej miery o začarovaný kruh. Človek sa chce predať ako ten, čo je sám sebou – teda prezentuje sa ako prirodzený, hoci v skutočnosti má za sebou určité estetické úpravy, ktoré však neprizná. Spoločnosť ho potom vníma ako niekoho, kto mal obrovské šťastie, že vyzerá tak dobre prirodzene. A práve to často vyvoláva ešte väčší obdiv, niekedy možno aj závisť, pretože ľudia veria, že ide o čisto prirodzený vzhľad. Ak by niekto otvorene povedal, že má za sebou viaceré zákroky, reakcia by možno bola: „V poriadku, dala si si to spraviť, preto tak vyzeráš.“ Obdiv by sa tak mohol presunúť skôr na šikovnosť plastického chirurga než na samotnú osobu.
